Jak se dělají revoluce?



Motto: Nebuďme normální! Normální lidé v minulých i tomto století povraždili sta milionů lidí.
„Když nemůžete posloužit jako dobrý příklad, posloužíte jako strašné varování." Catherine Aird


    Dějiny jsou záznam (vesměs falešný) události (vesměs bezvýznamných), které způsobují vládci (vesměs padouši) a vojáci (vesměs hlupáci).

    Na padouchy útočit tak, aby se oni sami z padoušství veřejně usvědčili.

    Jak se dělají revoluce?

    Každá revoluce - ať se nazývala Velká francouzská, bolševická či tzv. sametové mají společného jmenovatele. Je stará agadická zásada, že se všechny největší světové události - a nejen ty – od všech revolucí a světových válek, má na svědomí stále jedno a totéž lobby.

    Kdyby se veřejnost dověděla celou pravdu o revolucích, na kterých se sama aktivně podílela, či které razantně zúčastnila, komu ve skutečnosti pomohla dostat se k moci, to by musela zešílet a raději by ani žít nechtěla. Prostě ztratila by úplně smysl svého bytí.

    Ono lobby má svou zásadu: "Jen tehdy budeme šťastní, tzn. sami sebou, když uvrhneme do požáru celý svět." Jeho hlavní zbraní v mocenském boji o světovládu je vedle internacionálního kapitálu právě internacionální tisk (!). Sotva co na světě je tak zorganizováno a propojeno, tak neotřesitelně zbudováno jako jejich světový monopol tisku. Mohou zmobilizovat všechny síly evropské demokracie, protože je mají pevně v ruce.

    Ze všeho vyplývá, že i tyto změny, které jsou popisovány v níže uvedeném elaborátu: Vincent Jauvert „Tvůrcové revoluci" (Proameričtí Che Guevarové z 25. května 2005) mají ve své režii - jak tomu samozřejmě nasvědčuje i všechny revoluce současné doby kdekoli na světě.

    Jak se dělají REVOLUCE.

    Recept na převraty v post-sovětských republikách.

    17.6.2005 Britské Listy.

    Pohľad za oponu "zamatových revolucií" na Východe
Tvorcovia revolúcií: Proamerickí Che Guevarovia
Vincent Jauvert: Les faiseurs de révolutions, 25 mai 2005, Le Nouvel Observateur
Preklad: Oskar Krejčí.

    Živelná „oranžová revolúcia", počas ktorej stovky tisícok Ukrajincov vyšli do ulíc, pre-behla kvôli skorumpovanosti a autoritárstvu Kučomovho režimu. Je tomu skutočne tak? Nie celkom. Podobne ako aj v prípade vlny národných povstaní, ktoré zlikvidovali režim Srba Miloševiča, Gruzína Ševarnadzeho alebo Kirgiza Akajeva. Hnev ľudských davov bol nana-jvýš skutočný. Falšovanie vo voľbách takisto. Avšak nepochybne by sa zvrhnúť postkomunis-tických autokratov takto rýchlo a bez násilia nepodarilo bez určitého know-how niekoľkých expertov, ktorí vynašli a „skúšali" naozajstný „návod na použitie revolúcií". Vincent Jauvert sa stretol s týmito „vývozcami" demokracie. A oni mu odhalili svoje tajomstvá. Oni – dedičia Ghándiho a McDonalda. Je ich iba hŕstka, iba niekoľko desiatok, ale poriadne potrápili cisárikov bývalého sovietskeho bloku. A tak už päť rokov „vyvážajú" revolúciu do Východnej Európy a Strednej Ázie. Ujali sa aj pádu Ševarnadzeho v Gruzínsku, Kučmu na Ukrajine a následne aj Akajeva v Kirgizsku. Dnes sa snažia o zvrhnutie skorumpovaných a autokratických vodcov v Minsku, Alma-Ate a Baku.Títo jediní misionári svojho druhu sú Srbi a Slováci, Gruzíni a Ukrajinci. Sú mladí, pomerne vzdelaní a viac-menej si trúfajú na to, aby vykonali demokratizáciu postkomunistickho sveta. Ich spoločným jazykom sa stala angličtina, a zvyčajne je to perefektná angličtina.

    Najčastejšie pracujú v západných inštitúciách a organizáciách, predovšetkým v amerických. Možno ich pomenovať „medzinárodnými demokratickými brigádami". Ich činnosť zastrešuje Washington. Navyše, niektorí z nich boli menovaní do funkcie „šampiónov slobody" Georgom Bushom osobne. Na zvrhnutie despotov Východu majú títo revolucionári unikátny know-how, pozostávajúci zo sofistikovanej zmesi nenásilnosti, marketingu a fund raisingu (zberu prostriedkov).Všetci považujú za svoju povinnosť „vývoz" tejto magickej formulky. Niekotrí si tým zarábajú na život (a odmietajú hovoriť o výške svojho platu). Pre iných je to zdroj vedľajšieho príjmu (niekoľko sto eúr, z času na čas). Sú napokon aj takí - a sú v menšine -, ktorí pracujú bez nároka na odmenu.S desiatkami predstaviteľov demokratických brigád, brigád nového typu (akýchsi amerických Che Guevarov), sme sa stretli v Belehrade a Tbilisi a taktiež v Bratislave a Kyjeve. Detailne nám popísali svoje recepty na zvrhnutie postkomunistických diktatúr.Najskúsenejší z nich sa volá Pavol Demeš. Je Slovák, má 49 rokov a na túto cestu sa vydal ako jeden z prvých. V roku 2000 tajne koordinoval program zahraničnej pomoci vzbury proti Miloševičovi. V minulom roku bol – taktiež dôverne – radcom ukrajinských revolucionárov. V Bratislave riadi východoeurópske oddelenie veľmi vplyvnej americkej mimovládnej organizácie German Marshall Fund, ktorá pomáha aktivistom v celom okolí. V minulosti bol ministrom zahraničných vecí, dokonale pozná politickú situáciu v bývalom sovietskom bloku a vie, ako vybrať najvhodnejšiu chvíľu pre vykonanie revolúcie. Úzka, dôsledne pristrihnutá krátka briadka, čistý anglický jazyk. Pavol Demeš vysvetľuje: "Väčšina postkomunistických autokratov pripomína krabov. Majú pevný pancier, ale všetci majú jedno veľmi zraniteľné miesto: chcú dostať legitímnosť vo voľbách. Falšujú hlasovanie, ale naďalej pokračujú v organizovaní volieb. Je to otázka medzinárodného postavenia. A potom sa presviedčajú, že ovládajú masmédiá a bezpečnostné služby. A že sa im nič nestane. Ale ich stratégia má svoje medzery." "V priebehu celej predvolebnej kampane," pokračuje Demeš, „sleduje tlač z celého sveta každý ich krok. A oni odmietajú strieľať do davov počas priameho prenosu CNN. Práve v takejto chvíli je možné ich zvrhnúť."Akým spôsobom?

    Úspech sa zakladá predovšetkým na manifestaciach bez násilia. „Je to zároveň otázka etiky a efektivity," vysvetľuje Demeš. "Nenásilnosť dáva morálnu prevahu a prináša podporu iných. A navyše - násilie je tá oblasť, v ktorej je moc silnejšia." Druhý kľúč k úspechu spočíva v metóde konania a zakaždým sa opakuje. „V deň hlasovania, večer," rozpráva Demeš, „sa zhromaždia dôkazy o falšovaní a tie sa veľmi rýchlo rozšíria po celej krajine. A ihneď vychádzajú stovky tisícok ľudí do ulíc. Následne by mali mierovou cestou prevziať kontrolu nad štátnymi zariadeniami, aby ukázali autokratovi, že zákonná moc prešla do druhých rúk. A nakoľko polícia nestrieľa, už je ruka v rukáve."A títo starí srabi – Miloševič, Ševarnadze, Kučma a iní (Akajev) – boli všetci zvrhnutí takýmto spôsobom. Je to detská hra? „Samozrejme, že nie, vyžaduje si to dlhodobú prípravu."To je teória. Aby sme sa dozvedeli, ako to vyzerá v praxi, vypočujme si Srba Srdža Popoviča. Vo svojich 32 rokoch je tento vysoký chudý človek s utrápenou tvárou a kruhmi pod očami už legendárnou postavou. Bol organizátorom prvého revolučného hnutia 21. storočia, ktoré sa stalo predobrazom všetkých ostatných: v októbri 2000 jeho Odpor zvrhol Miloševiča bez preliatia jedinej kvapky krvi. Odvtedy si k Srdžovi Popovičovi chodia pre rady takmer odvšadiaľ, „dokonca aj zo Zimbabwe". Aby uspokojil dopyt, otvoril úrad expertov na revolúciu pod názvom Canvas Group.„Je to súkromný podnik," priznáva sa, „ale úrad je zaregistrovaný ako mimovládna organizácia, aby nemusel platiť dane." Ročný obrat? „To je obchodné tajomstvo".Sediac za stolom v Movie Bare, módnom podniku v centre Belehradu, ktorého je majiteľom, Srdža poodhaľuje tajomstvo: „Ako hovorieval Lenin, pre úspech revolúcie sú nevyhnutné tri veci: organizácia, organizácia a ešte raz organizácia. A ja k tomu dodávam: treba mládež, mládež a ešte raz mládež. Prečo? Pretože mladí ľudia sú entuziasti, sú smelí a moc na nach nemá veľký vplyv: nemajú deti, prácu, ani majetok – nemajú sa o čo báť." Je ešte jeden dôvod, viac pragmatický, či dokonca trochu cynický: „Vždy keď sa režim chytá bezbrannej mládeže, bije mladých a zatvára ich do väzenia," hovorí Popovič, „zároveň sa otáča chrbtom k ich otcom, dedom, strýkom a tetám, priateľom...Stručne povedané, k mnohým, teda aj k svojim verným prívržencom. A práve to je ten hľadaný cieľ."„Chcete, prezradím vám jeden fígeľ? – pokračuje s úsmevom. – Na demonštrácii, na ktorej hrozí, že sa skončí zrážkami, postavte do prvých radov mladé dievčatá v bielych blúzkach. A čakajte na útok polície. Efekt je zaručený: po niekoľkých zásahoch sa na bielych blúzkach objaví trochu krvi (alebo, na nešťastie, veľa). Vyjdú tak skvelé zábery, ktoré obletia televízie celého sveta... A režim bude zdiskreditovaný."Úspešná revolúcia sa odvíja podľa scenára, ktorý je rovnako presný ako počítačový program. Prvá etapa, vysvetľuje Popovič „dlho pred voľbami je nutné vytvoriť skupinu krajne zainteresovanej mládeže, ktorá sa napokon stane bodákom kópie, nástrojom revolúcie". Pre túto skupinu treba vybrať vhodný názov. Aký?Vypočujme si Alexandra Mariča. Spolu s tromi inými veteránmi Odporu tento 30-ročný Srb založil v Belehrade ešte jeden expertný kabinet, zaoberajúci sa revolúciami, a je Popovičov konkurent. Marič je meloman a to mu dopomohlo vybrať lable. „Názov revolučnej skupiny musí byť krátky, nie viac než dvojslabičný, ľahko zapamätateľný, napríklad ako Levi alebo Coca a musí byť silný ako slogan.

    To bude podpis, „značka" revolúcie".Druhá etapa: treba vypustiť do obehu túto novú značku. Tu je príklad kampane-blitzkriegu. Na jar 2003 Sorosov fond vyslal Alexandra Mariča a jeho tím do Gruzínska, kde sa mali stať poradcami lídrov rodiacej sa protestnej skupiny. Gruzínskych zástupcov bolo asi 20 a už si vybrali názov – Kmara! (štyri písmená, ktoré znamenajú Dosť!). Zostávalo už len „predať" tento lable po celej krajine. Che z Belehradu ponúkli plán a mladí Gruzínci-entuziasti ho okamžite zrealizovali. V jednu aprílovú noc povylepovali stovky plagátov s názvom Kmara! po celom Tbilisi a v deviatich ďalších mestách. Výsledok predčil všetky očakávania. Ráno celá krajina nehovorila o ničom inom ako o týchto plagátoch! Sám Ševarnadze sa chytil do pasce. Namiesto toho, aby odignoroval tieto „čarbaniny", po celý čas vystupoval v rozhlase a televízii s odhaleniami a urobil tak nečakanú reklamu malej skupinke, o ktorej si všetci mysleli, že je masovým hnutím. Marketingový útok sa podaril: v priebehu jednej noci revolučná „značka" Kmara! bola vypustená.Tretia etapa: nájsť peniaze. Onedlho totiž skupina bude musieť tlačiť tisíce letákov, nálepiek, vyrábať tričká s potlačou. Musia sa vytvoriť internetové stránky, kúpiť mobilné telefóny, plagáty... Hnutie tiež bude musieť organizovať zhromaždenia svojich bojachtivých prívržencov, ktorí, treba dúfať, sa zídu zo všetkých kútov krajiny. Toto všetko si vyžaduje, aby sa zaplatilo za stovky lístkov na vlak, za noci strávené v hoteloch, za prenájom miestností, za stravu. A potom treba zaplatiť za služby zahraničných konzultantov.

    Stručne povedané, nevyhnutné je nájsť „iba" niekoľko miliónov dolárov.Aby sa zohnali, je potrebné pustiť sa do práce predčasne. Pretože takéto peniaze sa dajú nájsť iba v zahraničí. Domáci bohatí podnikatelia sa postavia k celému nápadu s nedôverou, nechcú si pokaziť vzťahy s vládnymi orgánmi. Až na začiatku revolúcie prebehnú do druhého tábora a mladým revolucionárom budú pchať balíky peňazí. Dovtedy však treba hľadať pomoc vonku – konkrétne vo Washingtone. Lebo, podľa všeobecne panujúceho názoru, Európania sú bojazliví, pomalí a skúpi – česť výnimkám, aj to len v rade prípadov Britov, Holanďanov alebo Poliakov. Francúzi nikdy nefigurujú medzi „darcami" – až na Fondation Jean-Jaures, organizáciu, ktorá trochu pomohla mladým sociálnym demokratom na Ukrajine.Pokiaľ ide o oranžovú revolúciu, tu sa výzvy USA, k veľkým súkromným fondom a spoločenským organizáciám (USAid a National Endowment for Democracy), naozaj začali ešte na jeseň roku 2003, teda rok pred udalosťami. Slovák Balaš Jarabík pomáhal ukrajinskej skupine Pora pri hľadaní subsídií na tejto strane Atlantiku. Jarabík za to dostával peniaze od americkej organizácie Freedom House, ktorá nechcela „sólo" financovať Poru . Áno, aj v revolúcii, tak ako v biznise, sa často všetko začína z porady investorov... „Revolúcia, to je trh s vysokou konkureciou", hovorí Jarabík, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie na Columbijskej univerzity. Lídri demokratických skupín musia chodiť do Washingtonu, aby sa lepšie „predali" fondom, ktoré poskytujú kapitál. Aby boli pripravení na túto veľkú skúšku, musia brúsiť svoju argumentáciu, pripravovať si plány a finančné tabuľky..." Áno, presne ako v biznise...Štvrtá etapa: nabrať maximum aktivistov. Len čo sa získajú prvé peniaze, do provincie XX sa posielajú „obchodní agenti" revolúcie, aby niesli „dobrú zvesť". Na každej jednej schôdzi musia znovu a znovu opakovať, že všetko sa dá, že sa im v ich krajine podarilo zvrhnúť diktátora. Neraz tam nachádzajú jednu či dve desiatky mladých ľudí, rozčarovaných alebo bojazlivých. Ako ich motivovať – na to má každý vlastný recept. Srb Siniša Sikman odchádza vždy na turné, napríklad ako minulý rok do Bieloruska, s malým cestovným kufríkom. „Mám v ňom celú propagandistickú zbierku: nálepky, tričká, balóniky s logom Odporu ... Symboly úspechu, tak je to teda!".Tieto semináre zvyčajne prebiehajú tajne, v neveľkých, zle vykurovaných a ponurých miestnostiach. Ale organizujú sa aj na čerstvom vzduchu, za mestom v bývalých pionierskych táboroch. Aby nevzbudzovali podozrenia u polície, hovorí sa, že sa jedná o skupinu, ktorá ide dovolenkovať. Atmosféra na zhromaždeniach pripomína súčasne Club Media a cvičenia vojenskej prípravy. Napríklad v Gruzínsku, v lete 2003 tri mesiace pred revolúciou ruží Kmara! zhromaždila 700 vlastných aktivistov v pionierskom tábore ďaleko od Tbilisi. „Oddiely prišli do absolútne nevyhovujúcich podmienok. Chýbalo dokonca aj zásobovanie vodou. Napriek tomu sme sa dobre zabavili!" – spomína jeden z lídrov skupiny, Georgij Kendelaki.Presne takisto v auguste 2004 sa na štyri dni zišli v pionierskom tábore na Kryme, na brehu Čierneho mora, mladí Ukrajinci z hnutia Pora . Bol tam s nimi aj bývalý slovenský minister zahraničných vecí Pavol Demeš, ktorý im pomáhal vypracovávať stratégiu. „Stretávali sme sa v malých skupinkách na pláži. Dokonca sme aj spali na piesku alebo v malých chatkách. Bolo to skvelé!", - hovorí dnes, hoci zabúda na to, že Pora v tom čase prežívala obdobie ostrých vnútorných roztržiek.Niekedy tieto semináre pripomínajú kongresy zubných lekárov. Úsmev to vyvoláva u 24-ročnej Keto Kobiašvili, jednej z najžiadanejších poradkýň revolúcie na území bývalého Sovietskeho zväzu v minulom roku. „V apríli 2004, - hovorí, - ma jedna holandská organizácia vyslala do Odesy, aby som tam zhromaždila asi 30 mladých ľudí, pripravila ich a nadchla pre vec. Celé sa to odohrávalo v jednom luxusnom hoteli, kde som dva týždne sama bývala na izbe. Navyše som ešte dostala 250 euro. Jednoducho sen!" A to ešte nie je všetko. „O niekoľko mesiacov po tejto akcii, Sorosov fond organizoval seminár pre kazašských aktivistov v Alma-Ate. Aj tam sme sa schádzali vo veľkom hoteli. Mali sme všetko k dispozícii: kamery, aby sme sa mohli pripraviť na interview, dokonca aj aparatúru na prehlušenie mikrofónov, ktoré kazašská tajná polícia nezabudla umiestniť v zasadacej sále". So smiechom si spomína na to najzábavnejšie: „A viete, kto si prenajal poslednú miestnosť? Skupina tehotných žien, ktoré sa učili, ako bezbolestne rodiť!"Piata etapa: Naraz začať dve kampane na získanie pozornosti verejnej mienky. Toto je najzložitejšia fáza, ktorá si vyžaduje najväčšiu citlivosť. Cieľom prvej kampane je vysvetliť občanom, v čom spočívajú ich volebné práva a vyburcovať ich, aby volili. Druhým cieľom je odhalenie skorumpovaného a autoritatívneho režimu. Každá kampaň má svoj lable, svoje heslá, svoje buklety... Tieto dve operácie uskutočňuje jedna skupina aktivistov, ale pozor: nesmie sa o tom vedieť. „V opačnom prípade prvá kampaň, ktorá musí byť neutrálna, bude prekazená", - vysvetľuje Dmitrij Potechin. Tento nevysoký, usmievavý 29-ročný Ukrajinec v lenonkách a červenej košeli bol jednou z kľúčových postáv oranžovej revolúcie. Hneď po Juščenkovom víťazstve sa vydal do Moldavska, aby ho tam obracal na „svoju vieru". Tento obrátenec je marketingový profesionál. „Viesť dve operácie súčasne a navyše tajne, - hovorí, - je veľmi ťažké. V hnutí Pora nás bolo tak málo, že aktivisti si behom dňa museli niekoľkokrát prezliekať tričká, rozširujúc letáky jedného aj druhého tímu..."Šiesta etapa. Organizovať na uliciach efektné akcie bez použitia násilia. Cieľom je: „prebudiť" občanov a podráždiť políciu. Metóda, ktorá sa najviac uprednostňuje: organizovanie tzv. flash-mob . „Sú to také krátke zhromaždenia veľkého počtu ľudí, že polícia nemôže nikoho zastaviť", - vysvetľuje Dmitrij Potechin. Chcete príklad? Pätnásť členov revolučnej skupiny sa prezlečie za „trestancov" a navrch si oblečie sivý kabát. Prostredníctvom SMS-iek si určia hodinu stretnutia na najfrekventovanejšej ulici hlavného mesta v okamihu, keď je tam trma-vrma. V naznačenú hodinu, si vyzlečú kabáty a vyzerajú ako trestanci. Niekoľkokrát vykrikujú: „Hlasujem za XY!", prirodzene XY je miestny diktátor. Potom si demonštranti znovu oblečú kabáty a miznú v útrobách metra bez stopy. Výsledok je zaručený. Polícia je zúrivá, začínajú sa represie".Siedma etapa: Zachovať skupinu. Ako? Srb Miloš Milenkovič učí základom ilegálnej činnosti svojich bieloruských alebo azerbajdžanských klientov. „Ide o klasické „triky" odporu – hovorí tento 27-ročný urastený zábavný chlapík, revolučnú skupinu nesmie viesť jeden človek. V opačnom prípade môže jej činnosť byť paralyzovaná ak ho uväznenia. Riešenie: zorganizovať kolektívne vedenie, t. j. rozdeliť líderské funkcie medzi niekoľkými zodpovednými jednotlivcami, ktorí nepoznajú detaily toho, čo robia tí druhí". Iný príklad: „Aby sa zamotala schéma riadenia, každý týždeň treba meniť oficiálneho predstaviteľa". Podľa Milenkovičovho názoru, je nutné udržať atmosféru tajnosti. „Mladých lákajú tajné organizácie, - hovorí, - toto očarenie z tajomnosti umožňuje prekonať zúfalstvo a pripojiť sa k skupine, ktorú vláda považuje za teroristickú".Ôsma etapa: naučiť sa riadiť strach. „Na to existuje množstvo rôznych nitiek, - upresňuje Miloš Milenkovič, - počas demonštrácie, mladí nikdy nesmú pocítiť, že sú v izolácii, ustavične sa musia nachádzať vo fyzickom kontakte s inými. Potrebné je, aby si spievali a nepočuli šum policajtov alebo vojakov, vyvolávajúci znepokojenie. Aby sa zakryla prítomnosť početných ozbrojených ľudí v popredí demonštrácie, možno rozvinúť veľký transparent na začiatku sprievodu. Zabráni demonštrantom, aby videli zhromaždených vojakov, ktorí ich môžu zastrašiť". Iný fígeľ: vysvetliť im, že zatknutie nie je nijaká tragédia. Na seminároch školitelia začínajúcich revolucionárov organizujú skúšky policajných razií. Jedni vystupujú v úlohe polície, druhí v úlohe demonštrantov. Na seminároch sa učia odpovedať vyhýbavo, nikdy nevystupovať agresívne, dokonca sa usmievať.

    Vypracúva aj stratégia podpory uväznených spolubojovníkov. „Tí, čo neboli uväznení, musia vedieť na koho sa obrátiť, na akého advokáta, na akú nevládnu organizáciu na akéhon domáceho či zahraničného novinára. Oni by mali mať zoznam aktivistov, s ktorými sa dá spojiť a ktorí sa s nimi spoja, aby zorganizovali demonštráciu pred policajným okrskom, o ktorej budú hovoriť v médiách", - hovorí Georgij Kandelaki, ktorý tieto pravidlá vysvetľoval minulý rok Kazachom. Tento expert na politické vedy, absolvent americkej univerzity, dochádza k záveru: „Takýmto spôsobom, obraciame protivníkovu silu proti nemu samotnému". Veta, podľa ktorej sa dá urobiť resumé generálnej stratégie demokratického „Che".Takže, všetci sú na svojich miestach: aktivistov naberajú a školia, šíri sa niekoľko tisíc letákov, organizuje sa niekoľko flash-mobov a hnutie schytáva prvé údery. Keď sa majú začať voľby, s neodmysliteľnou falzifikáciou, novopečení revolucionári sú už pripravení, aby proti nim protestovali. Práca školiteľov je ukončená. Málokto z nich sa zúčastňuje v samotných udalostiach. Alebo v danej veci zohrávajú len veľmi skromnú úlohu. Stroj je už raz spustený, a tak nie sú viac potrební. V každom prípade, niektorí z nich sú vyhnaní z krajiny ešte pred hlasovaním. Tak napríklad jeden bieloruský zástupca zo skupiny Zubr (názov zodpovedá znaku krajiny) a, traja Srbi boli vyhostení z Ukrajiny pred oranžovou revolúciou". Jeden z nich Miloš Milenkovič bol dokonca vyhlásený za personu non grata do 1. januára 3000... Nikdy sa nedá mať všetko na zreteli.Misia je splnená a „obchodní agenti" demokratickej revolúcie majú teraz nové ciele. Pripravujú sa nové prervraty v bývalom sovietskom impériu. Aby sa tento proc es urýchlil, chystajú sa založiť v Kyjeve nové centrum šírenia revolúcie pod názvom Medzinárodný inštitút demokracie. Vo februári roku 2005, iniciátor založenia tohto inštitútu, ambiciózny Vladislav Kaskiv, predstavil svoj projekt osobne Georgovi Bushovi. „Povedal som mu, že by som si prial, aby tento inštitút podporovali a jeho kurátormi boli také známe osobnosti ako Václav Havel, Lech Walesa či Madeline Albright", - hovorí tento bývalý líder hnutia Pora, ktorý po oranžovej revolúcii vymenil džínsy za tmavý oblek a kravatu. Tento ctihodný človek mal to šťastie, že urobil dojem v Bielom dome: zdá sa, že Američania mu sľúbili pomoc, vrátane financií, vložiac časť nevyhnutných prostriedkov.Takáto pozornosť znervózňuje posledných despotov na Východe. Koncom roku sa uskutočnia voľby v Kazachstane. Miestny vladár, skorumpovaný Nazarbajev už pristúpil k bezpečnostným opatreniam, viacerých aktivistov poslal do väzenia a Vladislavovi Kaskivovi zamietol vstup na svojom území.Pokiaľ ide o bieloruského vladára, zlovestného Lukašenka, ktorý núti mučiť opozičníkov a proti ktorému zorganizovaná „zamatová revolúcia" už utrpela porážku v roku 2001, ten chce za akúkoľvek cenu „odpudiť" členov „demokratických brigád, aby sa objavili na bieloruskom území. Na prahu volieb, ktoré prebehnú na budúci rok, nedávno poslal do väzenia piatich ukrajinských aktivistov. Na jeho príkaz boli zbití a vzápätí z krajiny vyhostení srbskí a slovenskí revolucionári; toto sa odohralo minulý rok. Tak či onak, určité prípravy na revolúciu prebiehajú vonku, mimo územia krajiny. International Republican Institute, organizácia, ktorú financuje Kongres USA, tajne pripravuje aktivistov v susednej Litve.A je tu ešte Vladimír Putin. Koncom roku 2004 fond Freedom House zaradil Rusko medzi krajiny, ktoré nie sú slobodné. Stalo sa tak po prvýkrát od rozpadu Sovietskeho zväzu. Zaradiť ruského prezidenta medzi svoje trofeje je sen nových Che. Ba viac než to, je v tom ich najvyšší cieľ. Niektorí už pracujú ako poradcovia v rodiacich sa revolučných skupinách. Teraz na leto sú naplánované semináre na Kryme a v samotnom Rusku, na miestach, ktoré sa zatiaľ držia v tajnosti. Avšak zvrhnúť pána Kremľa je nápad nie jednoduchý. Podľa všetkého, tvrdou rukou vládne svojej rozviedke a veľkej časti armády. Otvorene podporoval krvavé represie v Uzbekistane (pozri nižšie), a takýmto spôsobom tak jasne najavo, že sa, v prípade nevyhnutnosti, nezľakne strieľať do davu. Ruský prezident napokon našiel dva spôsoby ako zmariť činnosť aktivistov. Založil svoju vlastnú mládežnícku organizáciu. Je kópiou hnutí Odpor, Kmara a iných – rovnaký dvojslabičný názov Naši, rovnaké tričká, rovnaké úsmevy. Program je však nacionalistický a vystúpenia tvrdé. A to nie je všetko. FSB sa ponáhľa, špióni a manipuluje: agenti sa zapájajú do všetkých protestných skupín a zakladajú iné, zjavne falošné, aby zamiešali karty. Medzinárodní demokratickí agenti to v Moskve nebudú mať ľahké: starého medveďa revolúcii nenaučíš.Zostáva veľa otázok. Prvá z nich znie: „obchodní agenti" demokracie – sú obyčajnými agentmi Washingtonu, ako to chcú prezentovať v Kremli a na iných miestach? Odpoveď znie - nie. Je síce pravda, že pracujú pre americké (a občas aj európske) organizácie a neskrývajú to. Pravda je aj to, že vyznávajú hodnoty strýka Sama – demokraciu a dolár – a prajú si pevne ich ukotviť v bývalom Sovietskom zväze. Nakoniec je očividné, že Bushov Biely dom v nich vidí vektory svojej soft power, pešiaka v geostrategickej šachovej partii, ktorú s Ruskom rozohráva v regióne. Stavajú ale záujmy USA vyššie nad záujmy tých krajín, v ktorých pracujú? Nič nepoukazuje na to, aby sa takto hovorilo. A o akej Amerike je Reč? O Amerike neokonzervatívcov Freedom House alebo o Amerike finančníka-humanistu Georga Sorosa, ktorý míňa milióny dolárov na boj s Bushom?Druhá otázka: boli tieto revolúcie naozaj ľudové alebo dielom rúk niekoľkých aktivistov? V skutočnosti platí jedno aj druhé. Ako sme ukázali, boli vopred pripravené neveľkým jadrom aktivistov. S cieľom zburcovať národ, „zapáliť" ho, tieto skupiny sa uchyľovali ku všetkým teraz už známym technikám AGITPROPA (agitačnej propagandy) a občas dokonca k manipuláciám. Ale bez hnevu národa, ktorý autoritatívny a skorumpovaný režim uvrhol do zúfalstva, bez jeho vôle nedať si znovu ukradnúť voľby a bez státisícov ľudí, ktorí dobrovoľne vyšli do ulíc Belehradu, Kyjeva alebo Tbilisi, by k ničomu nebolo došlo.Napriek tomu sa však natíska ešte jedna posledná otázka: a čo bude po revolúcii? Inými slovami, čo sa stane s týmito národmi o niekoľko rokov? Nezapadnú noví vládni predstavitelia do tých istých koľají ako ich predchodcovia, ktorých – je nutné to pripomenúť -, k moci vyniesla vlna ľudových povstaní?" – pýta sa Jacques Rupnik, expert na Východnú Európu v Centre medzinárodného výskumu. Srbský príklad dáva nádej. O päť rokov po páde Miloševičovho režimu, sa zdá, že demokracia v Belehrade sa trochu stabilizovala a ľudské práva sa vo všeobecnosti dodržiavajú. V prípade Gruzínska, kde bol George Bush 10. mája 2003 prijatý ako mesiáš, situácia vyzerá zložitejšie: mnohí lídri povstania ruží v roku 2003 už demaskujú návrat ku korupcii a militarizmu novej vlády. A tak, hra zatiaľ nie je skončená. A ani zajtra „alchymisti" revolúcie ešte neodložia na zaprášenú policu svoje knihy s receptami. Pretože tak, ako raz v Tbilisi, Kyjeve alebo v Bišeku budú možno musieť so všetkým začať nanovo.

Uzbecký precedens

   Blíži sa éra „zamatových revolúcií" k záveru? 13. mája prezident Karimov dal bez váhania príkaz strieľať do davu, výsledkom čoho bola smrť desiatok, ba stoviek ľudí. Prirodzene, reč je o ľudovom hnutí, podobnom hnutiam v Gruzínsku a na Ukrajine. Protesty nesúviseli s podvodom vo voľbách, a islamisti evidentne zohrali dôležitú úlohu v rozuzlení konfliktu. Je však očividné, že krvavá odpoveď Karimova, ako aj slabé medzinárodné odsúdenie otvárajú cestu hrozným represiám v iných diktatúrach regiónu. preložil Oskar Krejčí

Les faiseurs de révolutions, 25 mai 2005, Le Nouvel Observateur


    P. S. držitele této webové stránky.

    Není tomu tak dávno, co se strhl pokřik o pochybnostech a zbytečnosti nevládních a nepříspěvkových organizacích. Potrefená husa zakvákala: Takzvaní „disidenti a chartisté" (Ruml, Havel a další) se cítili dotčení, že někdo se pokouší zpochybňovat či dokonce odsuzovat jejich činnost. Jak to teda bylo tenkrát za bolševika a jak je to dnes se všemi „nepříspěvkovými" aktivity těmi dávnými i současnými. Za minulého režimu ONI všichni byli královsky odměňování z mnoha různých „nadací" a jiných „zdrojů" jak byly všechny nazvány. Ve skutečnosti celý ten finanční tok do jejich kapes proudil ze zdrojů různých tajných služeb (CIA, Švédská nadace Chrty 77 a jiných podobných). Oni všichni si žili na takové úrovní, že jejich životní standart předstihoval vše, co si u nás nemohl dovolit žáden řadový občan svou pilnou a tvrdou práci (fyzickou či duševní). Já mám výsostné právo se k tomu vyjádřit, protože mám za sebou bohaté zkušenosti bývalého skutečného neplaceného „disidenta". Jakmile jsem se ocitl bez zaměstnání, zůstal ihned bez prostředků. Nikdy jsem nedostal od nikoho žádnou výpomoc finanční ani materiálně hmotnou. Já jsem v těch dobách nebyl napojen na žádné tajné či jiné cizí služby, tak moc dobře vím, o čem mluvím. Eufemizmus „nepříspěvkové organizace" je jen o šalebná metafora všech možných lží-proroků na zaslepení očí široké veřejnosti, jakoby šlo o jejich charitativní sebeobětování a utrpení ve prospěch všech „uražených a ponížených" bídáků.
To je můj stručný epilog k současným „revolucím".

     
E-mail  j.chromik@quick.cz

Josef Chromík, Hlavní třída 46, 736 01 Havířov 1. ( 596 813 651)





Zpět




Copyright © 2010-2011 chromik.wz.cz. All rights reserved.